Etnologička Nádaská o vyrezávaní SVETLONOSOV: Osvetľovali ľuďom cestu z CINTORÍNOV

Svetlonosom sa nazývali vyrezávané zimné tekvice, ktoré sa zberali z poľa koncom októbra. Semiačka sa sušili a pražili na ohni ako pochúťka na zimu. Pevná kôra tekvíc (najmä tých guľatých) bola vhodná na vyrezávanie a vkladanie sviečky do vnútra tekvice. Na Slovensku sa začali tekvice vyrezávať po tom ako sa rozšírilo ich pestovania v bývalom Uhorsku, teda v 19. storočí. Podľa obecných záznamov a kroník sa tekvice ako ozdoba jesene objavujú koncom 19. storočia.

Keďže na Slovensku naši predkovia poznali aj príbehy o démonickej bytosti nazývanej Svetlonos, pomenovali aj svietiace tekvice svetlonosom. Vyrezané tekvice so sviečkami sa podvečer postavili na plot a osvetľovali cestu ľuďom idúcim na cintorín. Postupne sa však tekvice používali aj na strašenie detí, keď sa počas predlžujúcich sa jesenných večerov rozprávali strašidelné príbehy o svetlonosoch.

Svetlonos (svetlá noc, svetielko, bludička) bola démonická bytosť v podobe bludného mihotavého svetielka, objavujúca sa v noci pri močariskách, v lesných húštinách a v blízkosti vodných zdrojov. Niekde mal podobu malého chlapca so žeravými očami, ktorý pred pozorovateľom rástol do nadprirodzenej veľkosti. Zvádzal ľudí zo správnej cesty, vábil do močiarov, vodil ich po poliach, cez skálie a tŕnie či po cintorínoch. Mal moc najmä nad tými, čo nemali čisté svedomie. Lákal nielen svetlom, ale aj plačom či volaním po mene.

Úmyselne či nechtiac ho mohol privolať človek, ktorý po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním sa alebo pomyslením na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko či štedrovečerné jedlo. Pôvod svetlonosov odvodzovala ľudová obrazotvornosť z duší niektorých zomretých, najmä nepokrstených detí (nebeské deti) i ľudí umretých násilnou smrťou (pokutujúce duše). Miestami ho dávala do súvisu s dušami ľudí, ktorí počas života presúvali medze na poliach, alebo s dušami zememeračov, ktorí nespravodlivo vymeriavali pôdu pri komasáciách.