Etnologička NÁDASKÁ: Súdky sa dezinfikovali jednou BYLINKOU a kapustu tlačili iba ŽENY

Pri vysádzaní kapusty sa obradne pila pálenka, aby dobre rástla a mala tuhé listy. Niekde jej priesady kropili mliekom, aby bola biela. Považovalo sa za užitočné, ak pri sadení bola prítomná tehotná žena, aby boli hlávky pekné veľké. Kapusta sa po zbere uskladňovala aj v surovom stave do pivníc pod domami. Strúhanie kapusty bývala spoločenská udalosť. Napríklad na Horehroní ju chodili strúhať od domu do domu strúhači (drobáči) v rámci susedskej či rodinnej výpomoci. Pri celom procese nakladania kapusty do sudov si ľudia spievali, rozprávali, vzduchom lietali žarty a prekáračky.

Pred nakladaním bolo treba pripraviť sudy, vyumývať ich, na dno vložiť kôpor, zaliať vriacou vodou a sud zakryť, aby sa sparil a prevoňal. Potom sa ešte raz opláchol a vyutieral. Umytá a nastrúhaná kapusta sa kládla do suda po vrstvách, pridával sa kôpor, chren, kyslé jabĺčka, soľ zmiešaná s rascou, čiernym korením a bobkovým listom. Aby bola kapusta dlho v dobrom stave, bolo ju treba do suda dôkladne natlačiť. To bývala zväčša úloha žien. Vybratej žene dôkladne vyumývali a poutierali nohy, žena si stala do suda a nohami kapustu utláčala. Dobre natlačená kapusta sa prikryla dvoma doš­tičkami a zaťažila kameňmi. Nechala sa asi týždeň kvasiť v teple a potom sa preniesla na chladné miesto. Po mesiaci už bola sudová kapusta kyslá.

Z čerstvej kapusty sa varievali prívarky, dusená sa používala ako plnka do kapustníkov. Vonkajšie listy a hlúbiky slúžili ako potrava pre domáce zvieratá. Kvasená bola jedna z hlavných surovín pri príprave jedál od zimy až do neskorej jari. Varili sa z nej polievky, strapačky, plnili sa ňou koláče a pridávala sa aj ako príloha k mäsu. Jedla sa často surová, pretože je bohatým zdrojom vitamínu C. Používala sa aj v ľudovej medicíne, obklady sa dávali na omrzliny, pomáhali pri vysokých horúčkach či bolestiach hlavy.

Hody sa na Slovensku nazývajú rôzne podľa regiónov a nárečí, takže niekde je odpust, inde hostina či kermeš. V minulosti sa spájali s hostinou a vždy to bola dlhoočakávaná udalosť v dedinskom spoločenstve. V 18. storočí sa na Slovensku viaceré hodové slávnosti presunuli na jesenné mesiace september a október. Napokon to sčasti súviselo aj s cyklom hospodárskeho života na vidieku.

Bolo po žatve, väčšina úrody už bola pod strechou, na hody sa chovali husi, ponúkalo sa mladé víno a burčiak, skrátka, bolo to obdobie hojnosti a dostatku potravín, takže hostí si bolo možné náležite uctiť. Na hodovú slávnosť sa chystala celá dedina. Každá gazdiná sa usilovala uctiť hostí tým najlepším, čo vedela navariť a upiecť. Dnes sa hody slávia pri príležitosti výročia posviacky chrámu alebo na deň jeho patróna, čiže svätca, ktorému je chrám zasvätený.

V bohatších oblastiach západného Slovenska sa na hody vždy pripravovali pečené husi, kačice a sliepky, bravčová pečeň s kapustou, varila sa hustá domáca slepačia polievka s rezancami, piekli sa tradičné makové, orechové či tvarohové koláče, štrúdle, posúchy, makové a lekvárové buchty. Ani v chudobnejších regiónoch sa však gazdiné nedali zahanbiť. Tam, kde sa konali hody v neskorom jesennom období, sa mohlo zabiť vykŕmené prasiatko a hosťom sa potom ponúkali zabíjačkové špeciality.

Hlavnou činnosťou dedinských žien a dievok od neskorej jesene do skorej jari boli priadky a páračky peria. Vždy podvečer sa schádzali u niektorej gazdinej, každá si priniesla materiál a náradie – teda kúdele konopí a praslicu, niektoré aj kolovrátok, iné len vretená. V izbe si posadali na stoličky a lavice, postavili praslice, hore na ne pripevnili konopnú kúdeľ a priadli. V mnohých obciach sa takto schádzali dospelé dievčatá v tej istej kúdeľnej chyži na dievčenských priadkach. Mohli za nimi prísť aj mládenci, ale nie každý deň. Platilo, že to nesmel byť piatok.