Počas STRIDŽÍCH DNÍ nikomu nič nepožičiavajte! Môže to mať vážne následky

V dnešnej dobe máme všetci toľko práce, že si ako strigy na metlách aj pripadáme. Naši predkovia reálne takto nazývali obdobie od Kataríny (25.11.) až do štedrého dňa. Bolo to ale trošku z iného dôvodu. Malo to trošku magický význam, je to totiž práve obdobie, kedy dni sú krátke a noci dlhé. Večer začína už aj o 15. hodine. Pred 100 rokmi celé Slovensko nebolo elektrifikované, takže ľudia sedeli pri petrolejke a večery boli dlhé. Toto obdobie preto celkom príznačne nazvali ako stridžie dni. Hovorilo sa, že sa aktivizujú rôzne polodémonické bytosti, ako boli strigy alebo strigôni a že môžu ľuďom škodiť.

Naši predkovia teda vykonávali preventívne opatrenia, pri ktorých mal veľmi špecifický význam cesnak. Hoci dnes ho spájame najmä s jeho zdravotnými benefitmi, v minulosti bol skôr magickou plodinou. Používal sa, keď niekoho boleli zuby. Ľudia si predstavovali, že v zube sa nachádza nejaký červík a spôsobuje bolesti, tak si vložili do zubu cesnak a čakali, že bolesť ustúpi. Keď niekoho bol žalúdok, pili sa odvary z cesnaku. Dodnes sa v mnohých domácnostiach zachoval zvyk dať si za štamperlík, aby sa „vypálil červík“.

Prah domu bol rozdeľovníkom sveta vo vnútri a sveta v exteriéri. S prahom je spojených množstvo zvykov. Keď niekto išiel na ďalekú cestu, krásnym úkonom bolo, že v poslednú chvíľku pred cestou sa na prahu prítomní rozdelili s kúskom chleba, aby človek nezabudol na svoju rodnú hrudu. Dodnes sa hovorí, že cez prah by ste mali vykročiť pravou nohou. Pod prah sa zakopávala lebka z koňa, ktorý bol pre Slovanov posvätným zvieraťom, a mala ochrániť celý dom. Magickú moc mal aj mak, ktorý bol pre ľudí doslova zázračný. Počas stridžích dní sa prahy domu posypávali makom, lebo sa verilo, že bosorka pred vstupom do domu musí vyzbierať každá jedno zrniečko maku. Ľudia verili, že sa je to nepodarí do prvého zakikiríkania kohúta. Tým pádom jej moc oslabne.

V tomto období sa ľudia stretávali na takzvaných priadkach alebo páračkách. Trvalo to od Kataríny až do jari s výnimkou vianočných sviatkov. Páralo sa každý rok, pretože vždy bolo v dedine dievča súce na vydaj, ktorému takto chystali veno. Páračky však slúžili aj ako psychohygiena pre ženy. Vždy sa dohodli, u koho sa stretnú. Párali najprv u jednej susedky, kým všetko perie nepopárali. Potom sa presunuli k ďalšej a k ďalšej. Schádzali sa už okolo šestnástej a končili často až po polnoci. Za celý ten čas si mohli zaspievať, poklebetiť, lebo to sa patrilo. Okolo polnoci prichádzali pre svoje manželky muži s krčmy alebo mládenci a začali sa rozprávať rôzne strašidelné príbehy o bosorkách alebo o vampíroch a iných strašidlách. Ľudia sa už vtedy radi báli v bezpečnom prostredí.

Etnologička Katarína Nádaská nám o vianočných zvykoch našich predkov porozprávala v podcaste Záhradkár. Epizódu nájdete na všetkých dostupných platformách vo štvrtok 19. decembra.