Prví otužilci: Ak sa chcete čo najskôr tešiť z ROZKVITNUTÝCH KVETOV, stavte na tieto rastliny

Prvé teplé slnečné lúče, čoraz dlhšie dni, postupne rozmŕzajúca pôda a svieži jarný vzduch. To všetko so sebou prinášajú prvé jarné mesiace, ktoré lákajú von všetkých záhradkárov. Čím si obohatiť záhony, aby aj pred vaším domom rozkvitla paleta farieb, ktorú dokáže vymaľovať len príroda?

Často už koncom roka sa môžete tešiť z kvetov čemerice čiernej (Helleborus niger), o niečo neskôr, zvyčajne vo februári, rozkvitá čemerica východná (H. orientalis). Obom druhom vyhovuje miesto v tieni, dobre znášajú chlad i mráz, neprekáža im ani sneh. Sú to dlhoveké trvalky, ktoré krásne a dlho kvitnú a aj potom spestrujú kvetinové záhony veľkými kožovitými dlaňovitými listami. Ich kvety hrajú bielou i purpurovou farbou. Odrôd je na trhu viac než dosť a kvetmi vás dokážu tešiť od februára až do apríla. Dokonca ešte aj po odkvitnutí sú estetické. Ich strihané listy dodávajú záhonu šmrnc, no niekedy sa stane, že sú po zime fľakaté. Tmavé škvrny sú prejav hubovej choroby listov, ktorá sa so zvyšujúcimi teplotami môže prebudiť. Preto je dobre napadnuté minuloročné listy odstrihnúť tesne nad povrchom pôdy. Tento úkon má dve pozitíva: choroba sa nerozšíri na mladé listy a kvety lepšie vyniknú.

Čemerica východná (H. orientalis) má domov v Turecku, Bulharsku a Grécku. Jej krížence ponúkajú široké spektrum farieb kvetov od bielej cez ružovú, fialovú až po červenú. Dosahuje výšku asi pol metra a kvitne smotanovobielymi kvetmi s nádychom zelenej. Vďaka tomu je najkrajšia v spoločnosti zelených rastlín. Jej kompaktný tvar dovoľuje aj pestovanie v nádobách na balkóne. Vyhovuje jej polotieň s dostatkom svetla, nemá však rada priame slnko. Na správny rast potrebuje dostatok vlahy v priepustnej pôde bohatej na humus. Vlaha je pre ňu dôležitá obzvlášť v čase kvitnutia a po odkvitnutí. Neskôr je pre ňu vhodnejšie suchšie prostredie. Vo všeobecnosti je však veľmi nenáročná na starostlivosť. Zimy v našich podmienkach prečká úplne bez problémov. K základnej starostlivosti prislúcha odstraňovanie starých listov, a ak nechcete, aby sa vysemenila, odrežte kvety po odkvitnutí. Keď si ju domov prinesiete v nádobe, vysaďte ju hlbšie, než bola v črepníku. Do výsadbovej jamy pridajte štrk na lepšie odvádzanie vody a rozhoďte trochu hnojiva s obsahom vápnika. Miesto, ktoré pre ňu zvolíte, by malo byť definitívne. Nemá rada presádzanie, podobne ako pivonky.

Zvestovateľkou príchodu jari je snežienka jarná (Galanthus nivalis). Patrí do čeľade amarylkovitých (Amaryllidaceae). Traduje sa o nej, že bohyňa jari Vesna ju používala na zahnanie zimy. Je to naša domáca cibuľovina, prirodzene sa vyskytuje na lúkach, v lesoch, hájoch. Kvitne už od februára a kvitnutie trvá približne do apríla. Bielo-zelený, intenzívne voňajúci kvet sa skláňa na krehkej stonke. Ak ju chcete pestovať v záhrade, vyberte miesto v polotieni, ideálne pod listnatým stromom. Vyžaduje vlhkú, kyprú záhradnú zeminu. Na dostatočnú vlahu myslite najmä počas suchej jari. Vynikne aj pred skupinou listnatých kríkov či na okrajoch trávnika. Nemusíte sa báť, skôr ako začnete trávnik kosiť, snežienky sa zatiahnu odpočívať späť do pôdy. Pretože sú však naozaj veľmi drobné a krehké, aby vynikli, saď­te ich vo veľkých skupinách. Či už budú rásť v modernej záhrade pod viackmennými stromami a medzi okrasnými trávami, alebo ich ledabolo postrkáte do typických vidieckych záhonov, krásny výsledok je zaručený.

Vo výsadbe môžete pre skorý jarný efekt kombinovať snežienky s inými skorými jarnými druhmi, ako sú napríklad šafrany, tavolíny, veternice, čemerice či záhonové cyklámeny ako neapolský (Cyclamen hederifolium) alebo purpurový (C. purpurascens). Takmer v rovnakom období ako snežienky kvitnú žlté tavolíny zimné (Eranthis hyemalis).

Nádherné fialkasté koberce pod korunami listnatých drevín vytvárajú pečeňovníky trojlaločné (Hepatica nobilis), skoro na jar nafialovo kvitnú fialky voňavé (Viola odorata) i pľúcniky lekárske (Pulmonaria officinalis). Modravka žiarivá (Chionodoxa luciliae) má takisto väčšinou fialové kvety, ale vyšľachtené odrody bývajú aj ružové či biele. V rovnakom období, teda v marci až apríli, kvitnú ešte bledule jarné (Leucojum vernum), ktoré majú biele kvety so zelenými alebo žltými bodkami na koncoch lístočkov, scily sibírske (Scila sibirica) s tmavomodrými až fialovými kvetmi, puškínie (Puschkinia scilloides), ktorých zvončekovité kvety sú svetlomodré s tmavším pásikom. Všetkým vyhovujú pritienené miesta, rovnako ako veterniciam hájnym (Anemone nemorosa) a pupkovcom jarným (Omphalodes verna), ktoré začínajú kvitnúť v apríli.

Neboja sa snehu ani chladu. Preto patria k prvým rastlinám, ktorými si môžete vyzdobiť balkón. Ich sortiment je taký široký, že azda nepozná hranice. Sirôtky (Viola x wittrockiana) vznikli v 19. storočí skrížením niekoľkých druhov rodu Viola. Dnes poznáme stovky najrôznejších odrôd s výškou od desať do tridsať centimetrov. Sú príťažlivé nielen veľkosťou kvetov, ale aj paletou farieb: môžu byť biele, žlté, oranžové, červené, tmavomodré až takmer čierne. Nie sú však len jednofarebné, ale aj trojfarebné, majú hladké aj zvlnené korunné lístky, niektoré sú dokonca i voňavé. Nové odrody ponúkajú rôzne kresby na kvetoch. Môžete si vybrať z veľkokvetých, drobnokvetých, kučeravých i previsnutých sirôtok.

Mimochodom, vedeli ste, že existujú aj špeciálne vyšľachtené odrody do debničiek a závesných nádob? Ich veľkou prednosťou je to, že tvoria množstvo kvietkov a takmer sa o ne netreba starať. Často začínajú kvitnúť už koncom zimy, a ak je vlhké a chladnejšie počasie, kvitnú ešte začiatkom leta. Nádherné sú v balkónových nádobách, no pestovať ich môžete aj na okrajoch kvetinových záhonov. Doprajte im substrát, ktorý dobre udržuje vlahu a je bohatý na živiny, nesmie však obsahovať veľké množstvo dusíka. Nádobu postavte na také miesto, ktoré nie je celý deň vystavené priamym slnečným lúčom. Sirôtky potrebujú pravidelnú zálievku, a to aj v zime, zalievajte ich však len v dňoch, keď nemrzne.

Ak sa už nemôžete dočkať, kedy rozkvitnú prvé kvietky v záhrade, vytvorte si farebnú jarnú atmosféru aspoň na balkóne. So sedmokráskami (Bellis perennis) sa v prírode stretnete v podstate počas celého roka, lebo sa začínajú objavovať vo februári a často kvitnú až do novembra. Prácou šľachtiteľov z pôvodného druhu vzniklo množstvo odrôd, ktoré sa vyznačujú väčšími kvetmi. Vyrastajú z ružicovito usporiadaného trsu listov asi na päť až dvadsať centimetrov dlhých stonkách. Jazykovité kvety bývajú špicaté, ale častejšie sú rúrkovité a tvoria kompaktné pravidelné hlávky. Môžu byť jednoduché alebo plné a ich farba býva nielen typicky biela, ale aj ružová v rôznych odtieňoch či tmavočervená až bordová. Priemerne majú od troch do päť centimetrov. Žiaľ, na rozdiel od voľne rastúcich sedmokrások do ďalšieho roka zväčša neprežijú, ak áno, tvarom i veľkosťou sa vrátia k pôvodnému druhu. Preto si ich každý rok treba dopestovať znova.

Najjednoduchší spôsob je zaobstarať si skoro na jar hotové kvitnúce rastliny, ktoré majú nasadené puky. Rastliny stačí vysadiť buď priamo do záhona, alebo do nádoby na balkóne. Keďže obľubujú nižšie teploty, s príchodom leta odkvitajú a žltnú, a tak ich na začiatku leta treba vymeniť za letničky. Dovtedy sa môžete tešiť z ich krásy, treba im však vytvoriť vhodné podmienky. Výbornými spoločníkmi pre ne sú skoré jarné cibuľoviny, prvosienky, nezábudky, fialky či sirôtky.

Vďaka svojej kráse i pre nenáročnosti sú obľúbené nielen medzi pestovateľmi, ale aj medzi šľachtiteľmi. Dnes existuje okolo 40 druhov a desaťtisíce odrôd a každý rok pribúdajú nové.

Prvé odrody začínajú kvitnúť v marci, posledné začiatkom leta. Odkvitnuté kvety odstraňujte, listy ponechajte dovtedy, kým úplne nezožltnú. Na jar potrebujú dostatok vlahy, ku koncu vegetačného obdobia zas sucho a teplo, aby cibule mohli vyzrieť. Najkrajšie kvitnú na slnečnom mieste, ale darí sa im aj v polotieni. Najväčší efekt dosiahnete, ak ich vysadíte do skupiniek. Nemiešajte však rôzne odrody ani odrody rôznych výšok, výsadba by pôsobila chaoticky. Cibule i celé rastliny sú jedovaté. Pri manipulácii s nimi preto používajte rukavice a dávajte pozor, aby sa k nim nedostali deti. Na jednom mieste vydržia niekoľko rokov. Zhruba po piatich rokoch sa však odporúča cibule vybrať. Vhodný čas je vtedy, keď už listy zvädli a začínajú schnúť (asi v prvej polovici júla). Najvhodnejšie obdobie na výsadbu je koniec septembra až polovica októbra. Nesaďte ich na miesto, kde predtým rástli narcisy alebo tulipány.