PODCAST | Vianočné tradície treba uchovať! Pripomeňte si ich s Katarínou Nádaskou

Vianočné sviatky boli vnímané ako jeden z významných kresťanských sviatkov. Práve adventom začínalo predvianočné obdobie a samotná duchovná príprava. Slovo advent pochádza z latinského slova adventus, čiže očakávanie príchodu, v tomto slova zmysle očakávanie narodenia Ježiša.
Advent sa v oblastiach, kde bolo rozšírené pastierstvo, oznamoval trúbením na pastierske píšťaly.

Ľudia mali kedysi iné priority ako my dnes. Pre našich predkov boli Vianoce obdobím, na ktoré sa veľmi tešili nielen deti, ale aj dospelí. Nehrali prím darčeky, ale podstatné bolo, že rodina bola spolu, vytvorila sa sviatočná atmosféra, napiekli sa koláče, ktoré tak bežné neboli, bol nádherne slávnostne upravený stôl. Každý rok na Vianoce zdobil stôl nový obrus, ktorý počas roka ženy povyšívali (zväčša mamička s dcérami). Samozrejme sa ľudia tešili aj na darčeky, ale tie boli podstatne skromnejšie. Stalo sa, že v 30. rokoch 20. storočia dostalo 5 detí pod stromček jednu mandarínku, ktorú si rozdelili a sladká chuť tohto vtedy exotického a hlavne exkluzívneho ovocia im ostala ešte dlho na jazyku. Deti boli spokojné a šťastné. Dôležitú úlohu teda zohrávala rodina a rodinná súdržnosť, atmosféra. Do vianočných príprav sa zapájala celá rodina.

V súčasnosti a v našom ponímaní hektickej doby trvajú vianočné sviatky 3 dni. Z liturgického hľadiska však trvajú až do sviatku Troch kráľov. Ľudia sa počas Vianoc navštevovali, chodili si koledovať, hrávali sa napríklad Betlehemské hry (forma ľudového divadla).
Pravidlom bolo, že nikto pohádaný si nemohol zasadnúť štedrovečernému stolu. Pred Vianocami bolo treba vedieť odpustiť, ale zároveň aj ísť za niekým a odprosiť. Čiže hnevníci nemali právo si sadnúť za štedrovečerný stôl.

V minulosti bola na našom území rodina absolútne dominantná, bol to posvätný zväzok nielen z cirkevného, ale aj z ľudského hľadiska. Zvykom bolo okolo štedrovečerného stola upevniť reťaz na znak toho, že rodina má byť taká pevná ako tá reťaz a nikto ju neroztrhne. Na druhej strane rodiny vyzerali inak ako dnes. Často v nich bolo veľa detí, tie boli veľmi žiaduce. Rodina mala obrovský význam v spoločnosti a Vianoce zase mali veľký význam pre rodinu. Stretnutie okolo štedrovečerného stola bolo výnimočné a bol teda veľmi špecifický, s čím súvisela aj špecifickosť jedál. Vianoce sa vnímali ako jeden z najväčších sviatkov. Štedrá večera bola symbolom štedrosti, toho, ako sa ľudia majú dobre a aby sa mali ešte lepšie. Pod stôl sa zvykla dávať otiepka slamy ako symbol toho, že Kristus sa narodil „na slame“, chudobný. Na stole nemohol chýbať jeden tanier navyše – pre hladného pocestného.
V minulosti bol najvýznamnejším sviatkom prvý sviatok vianočný. Navštevovala sa najbližšia rodina. Na Štefana sa už konala prvá štefanská zábava. V ten deň sa navštevovalo už aj širšie príbuzenstvo, susedia a podobne.

Na východnom Slovensku sa na štedrú večeru pripravovalo až 12 jedál, ako symbol každého mesiaca v roku. Bežne sa varilo okolo 6 až 7 jedál. Nepredstavujte si to však tak, že gazdiná od rána vyvárala vo veľkých kotloch. Pre každého účastníka štedrej večere sa pripravila jedna až dve lyžičky z každého pokrmu. Každý mal ochutnať, mal vstávať od štedrovečerného stola primerane sýty. Na mieste bola striedmosť. Každý mal síce mať pocit hojnosti, ale mal by ostať striedmy. Každý člen rodiny mal byť obdarovaný, ale nemal byť dôraz kladený len na darčeky. Dôraz bol kladený na ľudskú prítomnosť.

Vianočný stromček prichádza na naše územie pomerne neskoro, dlhé stáročia bol symbolom Vianoc Betlehem. Prišiel z nemeckého územia. Najprv bol záležitosťou šľachtickou, už v 17. storočí sa stavali v šľachtických kúriách stromčeky. Potom tento zvyk prebrali mešťania a až neskôr sa stromček stal súčasťou vidieckych domácností. V niektorých slovenských regiónoch, dokonca ešte v 30. rokoch 20. storočia bol stromček novinkou. V mešťanských salónoch a šľachtických kúriách bolo veľa priestoru, takže stromčeky boli obrovské. Vo vidieckych domčekoch bolo miesta menej. Kvôli nedostatku miesta bol stromček zavesený na povrázku pribitom na strope. Ľudia boli silne spätí s prírodou a bolo im ľúto vyťať celý strom. Preto len odrezali vrcholec. V Prešporku, dnešnej Bratislave, bolo úlohou otca dohodnúť sa s horárom, s lesníkom na kúpe stromčeka. Väčšie dobrodružstvo však bolo, keď otec dostal povolenie od horára a išiel s deťmi pre stromček do lesa. Bolo to vždy na štedrý deň. Prečo? Pretože tým sa odbremenila mama, ktorá mohla so staršou dcérou pripravovať večeru. Stromček zdobili rodičia s deťmi, neskôr deti samé, až na štedrý deň popoludní. Stromček zdobil príbytky do Troch kráľov a v ten deň ho ľudia ozdobili. Začínali totiž fašiangy.

Prvé ozdoby boli zo slamy. Dievčatá okrem iných zručností svoju šikovnosť dokazovali aj tým, že sa naučili robiť zo slamy, ktorej bolo na každom dvore dosť, robiť krásne ozdoby. Dievčatá v meste, ktoré chodili do mešťanských dievčenských škôl, sa učili robiť ozdoby z papiera alebo z nejakého iného materiálu. Na stromček sa vešalo aj sušené ovocie. Neskôr prišli do módy salónky. Salónky vznikli v Maďarsku, kde boli vymyslené ako špeciálna vianočná pochutina alebo cukrovinka pre mešťanov. Nazývajú sa salónky, pretože patrili do salónu a nie na vianočný stromček.

Všetky prípravy na štedrú večeru prebiehali až na štedrý deň. Piekli sa domáce kysnuté koláče a takisto vianočný kváskový chlebík. Cesto naň sa zarobilo už večer, cez noc kyslo a gazdinky vstávali už o druhej hodine po polnoci, aby ho stihli upiecť. Počet bochníkov závisel od veľkosti rodiny. Bolo zvykom, že kým vykukne slnko, musí byť vianočný chlebík upečený.