Aj vy máte oázu pokoja v ZÁHRADKÁRSKEJ OSADE? Možno ani len netušíte, aké problémy vám hrozia

V prvej časti nášho seriálu sa pozrieme na to, ako záhradkové osady vznikali, v nasledujúcich častiach si povieme o reálnych problémoch z praxe súvisiace s fungovaním a vysporiadaním pozemkov v nich.

Zjednodušene povedané, záhradkové osady sú skupiny pozemkov a záhradných chatiek, ktoré slúžia na rekreáciu a pestovanie zeleniny a ovocia a pri vzniku ktorých stál štát, ktorý aj legislatívne upravil podmienky ich zriaďovania a využívania. Záhradková osada teda nie je len niekoľko súkromných pozemkov s chatkami, ktoré využívajú záhradkári, ale musí spĺňať aj niekoľko zákonných atribútov.

Podľa zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim sa zriadenou záhradkovou osadou rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna 1991 na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou, alebo jej členom a poľnohospodárskou organizáciou, alebo inou organizáciou, ktorá k pozemku mala právo správy (právo hospodárenia) alebo právo družstevného užívania, alebo právo náhradného užívania, alebo právo užívania na zabezpečenie výroby, alebo iné užívacie právo.

Nájomcom alebo užívateľom pozemkov v zriadenej záhradkovej osade sa rozumie člen záhradkárskej organizácie, ktorý na základe zmluvy so záhradkárskou organizáciou alebo poľnohospodárskou organizáciou, alebo inou organizáciou tieto pozemky obhospodaruje a užíva tie pozemky, ktoré slúžia všetkým členom záhradkárskej organizácie, najmä pozemky, na ktorých sú vybudované prístupové cesty, spoločné hygienické, rekreačné a iné prevádzkové zariadenia.

Myslíte si, že záhradkové osady sú známe len u nás a spájajú sa s bývalým režimom? Omyl. Aj keď záhradkové osady vnímame ako inštitút či fenomén socializmu, záhradkové osady sa zriaďovali nielen na našom území, ale aj v zahraničí, a to aj v štátoch bez socialistického zriadenia, ako napríklad vo Fínsku, v Nemecku alebo v Dánsku, kde je dokonca najvyšší počet záhradkárov na počet obyvateľov.

Na Slovensku sa záhradkové osady v podobe, v akej ich poznáme dnes, začali masovejšie vytvárať v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia.
V minulosti štát určoval, aká pôda sa môže záhradkárom prideliť, ľudovo povedané, dať do užívania. Štát v prvom rade zabezpečoval obživu svojich obyvateľov na kvalitnej a dostupnej pôde, a záhradkári dostali pôdu, ktorú štát využiť nevedel, respektíve nechcel. Často išlo o nedostupnú pôdu pre ťažké mechanizmy, napríklad na svahoch, alebo išlo o málo úrodnú kamenistú, štrkovú pôdu, zarastené a zaburinené pozemky s množstvom kríkov a podobne. Niektoré pozemky mali malú výmeru, preto sa ich obhospodarovanie prostredníctvom veľkovýroby štátu ani len nevyplatilo.

Pri zriaďovaní a prideľovaní týchto pozemkov štát využíval sťahovanie obyvateľov z vidieka do miest, kam ľudia prichádzali za prácou. Títo pôvodní obyvatelia vidieka či obyvatelia miest, ktorí mali pozitívny vzťah k pôde a k jej obhospodarovaniu, vyžívali tieto pozemky ako záhradky pre svoje potreby a potreby svojich rodín, najmä na zásobovanie zeleninou, ovocím a kvetmi a, samozrejme, tiež na účely oddychu od rušného života v meste.

Vzhľadom na to, že pozemky sa nekupovali, ale dávali do užívania, nebol ani veľký problém pre užívateľov záhradok, ktorí neodhadli svoje sily či prestali mať záujem o záhradkárčenie, aby odišli a prenechali miesto tým, ktorí mali pozitívnejší vzťah k záhradkárčeniu.

Pozemky sa v záhradkových osadách záujemcom prideľovali podľa viacerých kritérií. Niektoré vybrané pozemky sa prideľovali len niektorým skupinám ľudí, ako napríklad zamestnancom niektorých podnikov, členom niektorých organizácií alebo rodinám s deťmi. Dôležitými faktormi pri prideľovaní pozemkov boli výmera pozemku, jeho poloha, dostupnosť záhradky či možnosť pripojenia sa k vode alebo elektrine.

O pridelení pôdy pre záhradkové osady rozhodovali národné výbory. Následne, napríklad Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz, ktorý sa v roku 1979 premenoval na Slovenský zväz záhradkárov, respektíve jeho základné organizácie na základe zmluvy odovzdali pozemok na dočasné užívanie konkrétnemu záujemcovi. Záujemca mohol dostať do užívania výmeru pozemku typicky do 400 m², vyžadovalo sa členstvo v základnej organizácii Slovenského zväzu záhradkárov a dodržiavanie príslušného osadového poriadku.

V zmluve o odovzdaní pozemku na dočasné užívanie sa určovali podmienky užívania, výška členských príspevkov, lehota dočasného užívania, účel užívania, povinnosti a práva užívateľa a tak ďalej. Právo na užívanie pozemku zanikalo stratou členstva v základnej organizácii. Cieľom dočasného užívania bolo záhradkárčenie a rekreácia, nie však trvalé bývanie.

Prečo to tak bolo? Problémom bola skutočnosť, že množstvo pozemkov v záhradkových osadách bolo predtým znárodnené, teda štát sa zmocnil pozemkov pôvodných majiteľov pôdy, ktorí boli nútení odovzdať pozemky štátu, a na týchto pozemkoch boli záhradkové osady vybudované. Taktiež bola bežná situácia, že síce pôvodní majitelia ostali vlastníkmi pozemkov, ale ich vlastníctvo bolo len formálne, v praxi nemohli svoje vlastníctvo užívať, ani poberať z neho úžitky. Takéto vlastníctvo sa volá aj holé vlastníctvo alebo latinsky nuda proprietas, teda bez možnosti vykonávať akékoľvek vlastnícke oprávnenia.

Po roku 1989 a s ním spojenými reštitúciami (uvádzaním vecí do pôvodného stavu), ktoré mali odstrániť pôvodné majetkové krivdy vyvlastnených vlastníkov pozemkov či takzvaných holých vlastníkov, sa rozbehli procesy, ktoré mali zabezpečiť spravodlivé vysporiadanie užívateľov pozemkov a chát v záhradkových osadách a majiteľov týchto pozemkov.

Nevyhnutne tak vznikol konflikt medzi užívateľmi pozemkov v záhradkových osadách, ktorí mali záujem svoje záhradky naďalej užívať a ktorí sa aj desaťročia poctivo starali o pozemky, vybudovali si na nich kompletné zázemie a medzi pôvodnými majiteľmi pozemkov, respektíve holými vlastníkmi, ktorým sa prinavrátila klasická vlastnícka triáda vzťahov, a to vec užívať a požívať jej plody a úžitky, právo vecou disponovať a právo vec držať, ako aj právo na ochranu proti akémukoľvek neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva, a teda v konečnom dôsledku chceli z týchto pozemkov mať konečne nejaký prospech.

Právne konflikty sa riešili prijatím viacerých zákonov, ako napríklad zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách a zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.

Právne konflikty a názorové nezhody či rôzne interpretácie právnych predpisov sa riešili novelizáciami týchto zákonov.

Zmeny po roku 1989 a po prijatí právnych predpisov, ktoré mali vyriešiť záhradkárske záležitosti, mali rôzne dôsledky pre ďalší vývoj záhradkových osád. V niektorých osadách sa podarilo problémy úspešne vyriešiť, čo prispelo k ich ďalšiemu rozvoju a napríklad k investíciám do infraštruktúry a kvality záhradkárčenia. V iných osadách nevyriešenie záležitostí viedlo ku konfliktom, či až k násilným prejavom na pozemkoch a k súdnym sporom, a to ako na všetkých stupňoch súdov SR, ale aj napríklad na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ako vyššie uvedené právne predpisy riešili a vyriešili uvedené nezrovnalosti, si už povieme v ďalšom čísle nášho seriálu.