Starať sa o včely nie je med lízať... Zvládli by ste to?

Včely na našej planéte lietali ešte pred dinosaurami. A vidíte, prežili ich! Preto sú také dokonalé. Za dlhú životnú púť môžu vďačiť samy sebe, teda svojej spolupatričnosti a obetavosti pre blaho kolektívu. Do včelína by sme mali mať povinné exkurzie... Naučili by sme sa všeličo.

Včelár Dušan Dedinský na svoje zverenkyne nedopustí a pomáha im, ako môže. Aj keď starať sa o včely nie je med lízať... Zžíval sa s nimi odmalička, včeláril jeho dedo aj otec, ktorý vyšľachtil vlastnú líniu včiel Devínčanka. „Toto plemeno z okolia Devínskej cesty je pokojné a nosí veľa medu,“ vysvetľuje Dušan Dedinský, ktorý otcove a dedove vedomosti skĺbil so svojimi technickými znalosťami.

Vďaka tejto šťastnej kombinácii je jeho včelárstvo bohaté aj na rôzne patenty a vynálezy. Jeden z nich, pôvodom z Rakúska, využíva napríklad na preliečenie včiel napadnutých klieštikom. Včely ho vždy bavili a navyše sa chcel venovať niečomu, čo sa nedá doviezť z Číny. Veru, opelenú krajinu, ktorú majú včely pod svojimi krídlami, nám nikto neprivezie.

„Poslaním včelára je starať sa o včely, aby mali kvalitný med. Hľadať súlad medzi nimi, prírodou a človekom, nie spôsob, ako z úľa vyťažiť čo najviac medu,“ vraví.

Kým sa včely zazimujú, v septembri včelár stočí z plástov posledný tohtoročný med. Aby im ostalo dosť na potravu, zoberie len ten, ktorý donesú navyše.

„Včelstvo v úli potrebuje optimálne 12 až 15 kíl medu. Ak donesú tridsať, niekedy až sto kíl, zvyšok im odoberiem. Ale od augusta až septembra im nezoberiem ani kvapku a ďalší med stáčam až v apríli, keď nosia prvý nektár z ovocných stromov. Vytáčam ho spolu s astrou alpínskou, ktorú si priniesli na jeseň. Je to najvzácnejší med, podľa výskumov Slovenskej akadémie vied má vysoké antibakteriálne vlastnosti. Možno je to kvetenstvom, zdravým včelstvom, spracovaním či kŕmením včiel v zime.“

Je pravda, že cukor na ich dokrmovanie Dušan Dedinský už roky nepoužíva a o jeho kvalite napovedá aj množstvo ocenení. „Med obsahuje enzýmy, ktoré sú potrebné aj pre vývoj mladých včiel. Ani nám by sa nepáčilo, keby sme si celý rok odkladali zásoby zaváraného ovocia a zeleniny a potom by nám špajzu niekto vykradol. Namiesto tých dobrôt, ktoré sme prácne nachystali, by nám tam nechal vrece zemiakov. Prežili by sme, ale je to spravodlivé?“

V zimnom období, keď neplodujú, toho včely veľa nespotrebujú. Až od januára-februára, keď kráľovná začne klásť vajíčka, to v úli poriadne rozkúria. „Aby sa mohla vyliahnuť nová generácia, z 22 – 25 stupňov musia zvýšiť teplotu na 35 stupňov,“ dozvedáme sa vo včelíne v Devínskej Novej Vsi, kde takmer v 40 úľoch býva vyše milióna včiel.

Optimálnu teplotu udržujú v úli aj v letných horúčavách, keď zasa, naopak, treba chladiť. Že klimatizácia je panský výmysel? Včely ju vďaka vode, ktorú rozprestrú a odparujú po bunkách plástov, využívajú odpradávna. Vystačia si na to samy. A od septembra do marca svojho opatrovateľa vôbec nepotrebujú. A on sa im do ich pokojného rodinného života snaží zasahovať čo najmenej.

Keď ich nestresuje, ony ho za odmenu nepoštípu. Preto nemusí chodiť okolo nich zahalený v kukle. Po včelíne pobehuje v tričku, na ktorom mu sedí – ako inak, veľká včela. Keď počas sezóny treba nazrieť do úľa či vyberať plné plásty, včelár okolie ich príbytku trocha zadymí špeciálnym dymákom, aby si obyvateľky mysleli, že im horí dom.

Vtedy inštinktívne strčia jazýčky do plástu, aby si nabrali med a v prípade nebezpečenstva mali z neho dostatok energie na založenie novej rodiny. Včelár je vtedy mimo ich záujmu, a tak môže bezpečne „prepátrať“ úľ. O pár minút je doma zasa všetko, ako má byť. A včely si tak zvyknú na svojho včelára.ň

Len mávnu krídelkami: „To je ten dobrý macko, ktorý nám neubližuje...“ A „macko“ zoberie na prst kvapku medu a hrá sa s včielkou ako s vycvičeným psíkom. Ak si chcete včelu „skrotiť“, dajte jej liznúť trocha medu! Ja by som ho pokojne prihlásila do súťaže Slovensko má odvahu. Ale uspela by som v nej možno aj ja – nebojácne vytŕčajúca dlaň s včelou uprostred! Som hrdinka, lebo mladé včely neštípu...

Mladé, teda jednodňové. Potom ich o čosi rýchlejšie ako nás dobehne staroba. Tie letné sa v rozbehnutej sezóne dožijú sotva mesiac. Zimné, ktoré sa počas našej návštevy práve „vyďobkávajú“ z buniek plástov, tri až štyri mesiace. V úli čakajú na jar, aby mohli začať usilovne pracovať.

Povedať, že len tak podaromnici postávajú, by bola lož do úľa volajúca. Včeličky vyzbrojené medovými zásobami sa celú zimu starajú najmä o to, aby netrpela ich kráľovná. Preto ju v strede objímajú vlastnými telíčkami. Tie bližšie k jej suite sa môžu najesť medu do sýtosti, preto majú dostatok energie, aby chvením vyrábali teplo.

Zatiaľ čo včely na kraji pichľavého chumáča sú skrehnuté na kosť. Ale stredné priateľky ich súdržne vtláčajú hlavičkami dovnútra, aby sa zahriali a cucli si aj ony. Takto sa tvrdá, stále sa pohybujúca guľa po milimetríkoch prestrieda. „Keď je vonku mínus 20, guľa je ako futbalová lopta. Prst by ste tam nevopchali,“ usmieva sa včelár.

V tom chumáči včely žijú až do jari. Odvtedy začne kráľovná klásť vajíčka a jej sprievod ju usilovne kŕmi a očisťuje. Len čo v marci čerstvo vyliahnuté letné včielky pookrejú, stanú sa z nich na tri dni čističky úľa, potom dojičky, ktoré kŕmia kráľovnú a malé larvy. Statnejšia včela, ktorá dokáže produkovať vosk, sa stáva staviteľkou plástu.

Potom vo funkcii spracovateľky usilovne máva krídlami, aby sa z nektáru, ktorý priniesli z kvetov iné včely, odparilo asi 80 percent vody, a zahustila ho. Až po dvoch tretinách svojho života začína konečne lietať. Najskôr sa zoznamuje s okolím a potom pozoruje kasty včiel lietaviek, ktoré sa delia na strážkyne, ubytovateľky či pátračky. Tie osmičkovým tancom oznamujú, kde práve „dostali“ vábivý nektár. Ak ho raz svojím jazýčkom ochutnali, už ho nosia celý život. Ale aj iné včely majú dôležité funkcie, napríklad ako nosičky vody z napájadla a rovnako dôležité nosičky peľu.

Nektár včela nasaje z nektária jazýčkom do medného vačku, kde ho zmieša s enzýmami. V úli ho vloží do šesťuholníkovej bunky vo voskovom pláste, ktorých je v jednom úli 6 až 10. Bunky si v panenskom pláste vyrábajú samy a plástový med sa považuje za najlepšiu delikatesu. Niekedy im pri stavaní pomôže včelár, ktorý na rámikoch naznačí kúsok voskového plástu alebo ho vyrobí celý, ale ten už nie je taký vzácny!

Pri bunke s čerstvým nektárom už čaká ďalšia funkcionárka, ktorá ho jazýčkom rozotrie po obvode bunky. Včela so špecializáciou ventilátora máva nad ním krídlami a odparuje vodu. Potom včela spracovateľka bunku olíže, ešte hustejší ho dá do svojho medového vačku a posunie ho o pár buniek vyššie. Takto ho včely spracujú 3- až 5-krát, až v ňom ostane okolo 17 percent vody. Ony už vedia, že takýto med sa nemôže pokaziť, lebo je v ňom viac sladiny – glukózy, fruktózy, sacharózy...

A potom ho v každej bunke zaviečkujú svojím voskom. Ako keď uvaríte lekvár. Každá bunka v pláste je jeden zaváraninový pohár. Na kilogram medu musia usilovné zberateľky nektáru navštíviť vyše dvoch miliónov kvetov. Každá z nich ho za svoj krátky život prinesie do úľa asi za necelú čajovú lyžičku. Pri jednom výlete si sadne na 50 až 100 kvetov, za jeden deň takto vyletí päťkrát.

Za svoj 30-dňový život urobí asi 15 výletov za nektárom. Asi polovicu zo spracovaného nektáru včely spotrebujú pre seba. A keď už majú z toľkého lietania zodraté krídelká, stávajú sa strážkyňami úľa. Ak ich rodinu napadne zlý maco či myš, obetujú sa. Lebo poštípať môžu len raz. No keď chránia úľ pred včelami zlodejkami, môžu aj viackrát...

Keď „dobrý maco“ vyberie z úľa plásty obťažkané čerstvým medom, odnesie ich do medárne. Tam odviečkovacou vidličkou zlúpne vrstvu vosku, ktorá chráni zrelý med. Odviečkovaný plást aj s rámikom vloží do ručného alebo elektrického valcovitého suda – medometu, kde odstredivou silou med po kvapôčkach vyprskuje na jeho steny.

Keby ste mali zatvorené oči, mysleli by ste si, že prší. Netrvá ani minútku, kým je plást prázdny. Z jedného stečie do pripraveného vedra asi 1,5 kg medu. Včelár stočený med prefiltruje cez sitko od kúskov voskov a prípadných nečistôt. A potom ho bez akýchkoľvek tepelných úprav plní do pohárov. Med chutí po kvetoch, z ktorých včely zberajú nektár.

„Skoro na jar vytáčam aj agátový od Devínskeho jazera a po niekoľkodňovej prestávke začnú z Devínskej Kobyly znášať lipový. Keďže ich dolet je asi 3 kilometre, v našom mede sa nachádzajú aj nektáre z neďalekých schlosshoffských záhrad,“ prezrádza Dušan Dedinský.