Dedina na Záhorí je kolískou OSKORÚŠ! Dlhoročný pestovateľ odhalil ich TAJOMSTVO

Záhorská obec Sobotište sa stala pôsobiskom MVDr. Henricha MÜLLERA, ktorý sa jarabine oskorušovej venuje už od svojej mladosti. Vždy ho zaujímalo, ako sa môžu tieto pozoruhodné stromy rozmnožovať, a po mnohoročných skúsenostiach sa mu podarilo zvládnuť ich generatívne i vegetatívne rozmnožovanie.

Čo vo vás vzbudilo záujem o oskoruše?

V  detstve mi stará mama veľakrát rozprávala o  oskoruši, ktorú zničil blesk. Rástla vo vinohrade, kde spolu so starým otcom pestovali vinič. Vekom začala aj u  mňa prekvitať láska k záhradkárčeniu. Zo začiatku som však voľne rastúcu oskorušu nemohol nikde nájsť. Jeden kamarát mi poukazoval miesta, na ktorých prirodzene rastú, a  začal som sa o ne viac zaujímať. Už ako malý chlapec som vysieval v  záhrade semienka. Po viacerých pokusoch som v jedno leto na tých miestach spozoroval nejaké stromčeky. Až neskôr som prišiel na to, že semienka oskoruše vyžadujú stratifikáciu, čiže potrebujú v  pôde prezimovať, aby na druhý rok mohli vyklíčiť.

Ako ste sa dostali k ich pestovaniu?

Po tom, ako som prišiel na spôsob získavania mladých semenáčikov, som si ich hneď niekoľko dopestoval. V  mladosti to bola len záľuba a  stromčeky som sadil pre vlastnú radosť alebo pre kamarátov a známych. Absolvoval som strednú poľnohospodársku školu v Holíči a Veterinárnu univerzitu v Brne. Keď som sa vrátil na Slovensko, zamestnal som sa a popri práci som sa intenzívne venoval pestovaniu, zberaniu a štepeniu starých ovocných odrôd jabloní, hrušiek a mišpúľ.

Vysadili ste si aj vy nejaké stromy oskoruší?

V starom vinohrade, kde bola nevyužitá pôda, som si najprv vysadil broskyne, ktorým sa tam veľmi darilo. Po niekoľkých rokoch sa však zem vyrodila a broskyne už neprosperovali. Tak som tam založil ovocnú škôlku oskoruší len pre vlastnú potrebu. Počas kolobehu pestovania mladých stromčekov som však zistil, že na pôde chudobnej na živiny sa nebude dariť ani oskorušiam. Keďže som produkciu už nemal kam presťahovať, škôlku som zrušil. Niekoľko stromčekov som si však na pamiatku vysadil v ovocnom sade.

Skúmali ste okrem spôsobov rozmnožovania aj rodivosť?

V minulosti sa často hovorilo, že kto oskoruše sadí, ovocie z  nich neje. Keďže semenáčiky sú schopné prinášať úrodu niekedy až po dvadsiatich rokoch, skúmal som vplyv štepenia na rodivosť. Prišiel som na to, že štepením sa rodivosť urýchľuje. Podľa mojich poznatkov sa môže celý proces skrátiť aj o desať rokov. Dokonca mám skúsenosť, keď zarodila už po siedmich rokoch. Mojím cieľom pri štepení bolo teda nielen urýchlenie rodivosti, ale aj získanie kvalitných stromov s dostatočne veľkými plodmi. Na svoje veľké sklamanie som však zistil, že vlastnosti z materských stromov sa na dcérske prenášajú štepením nanajvýš na 25 percent.

Pokladáte oskoruše za chutné a zdravé ovocie?

Naši predkovia určite poznali a využívali vlastnosti oskoruší, o čom svedčia aj porekadlá: „Nalomené zdraví oskoruša spraví“ alebo „Kdo oskorušu poídáš a piješ, hnačku nemáš, dobre žiješ.“ Dajú sa používať na rôzne spôsoby, od priameho konzumu uhniličených plodov, ich zavárania, sušenia, až po elixír zdravia, známu oskorušovicu. Aj mimo Slovenska sú oskoruše uznávané. Na Morave v Strážnici sa každoročne koná sviatok oskoruší a v roku 2003 tu bola vyhlásená za strom roka.