Fascinujúce! Zistite, podľa čoho sa orientujú sťahovavé vtáky

Sťahovavé vtáky majú vo svojich génoch zakódovaný akýsi kalendár príletov zo zimovísk a neskôr odletov späť. Od svojich predkov majú tiež geneticky fixovaný čas, keď sa majú z rodísk u nás odobrať a vydať sa na púť do zimovísk. Tisíckami generácií zakódovaná skúsenosť každému sťahovavému vtáčiemu druhu nariaďuje najvhodnejší čas odletu, hoci v prostredí, ktoré opúšťa, nájde ešte stále hojnosť poživne.

Každý operenec, ktorý podstupuje migráciu, dostal od svojich predkov informáciu nielen o čase odletu, ale aj o tom, za koľko do toho-ktorého zimoviska doletí či ktorým smerom a kam sa vydať.

So skracujúcimi sa letnými dňami a s ubúdajúcimi zdrojmi potravy sa každoročne mnohé vtáčie druhy pripravujú na dlhú púť do oblastí s teplejšou klímou a lepšou obživou. Operených migrantov sa postupne zmocňuje nápadný predodletový nepokoj a zachvacuje ich vysoká cestovná horúčka.

Nemalú časť z nich tvoria mladé vtáky, ktoré sa vyliahli na jar. Pred prvým absolvovaním tohto tak trochu cestovateľského dobrodružstva majú títo neskúsení začiatočníci za sebou iba krátke prieskumné lety do blízkeho okolia rodiska. Napriek tomuto nováčikovskému hendikepu bezvýhradne a na prvýkrát poslúchnu povel svojho vnútorného odletového grafikonu a jedného letného alebo jesenného dňa, hnané silným inštinktom zdedeným po predkoch, poberú sa na ďalekú púť letovými koridormi do zimoviska. Na konci dvojmesačného vytrvalostného letu ich bude čakať vytúžená exotika.

Správny kurz migrácie vtáky určujú podľa magnetického poľa Zeme, Slnka a ostatných hviezd. Rovnako poslúchajú svoj vnútorný kompas, na ktorý sa plne spoliehajú, hlavne keď im nevhodné poveternostné podmienky so zamračenou oblohou znemožnia výhľad. Mnohé migrujúce vtáčie druhy sú citlivé na zmeny v magnetickom poli Zeme. Sila a sklon siločiar sa menia. Na póloch sú takmer kolmé, zatiaľ čo na rovníku sú rovnobežné s povrchom. Vtáky cítia svoju polohu podľa uhla, pod ktorým siločiary na danom mieste pretínajú zemský povrch. Pomyselná strelka vnútorného biologického kompasu spoľahlivo určuje smer, ktorým sa majú uberať.

Niektoré operence dokážu vnímať aj aktuálny vzor polarizovaného svetla oblohy a sú schopné presne lokalizovať polohu Slnka, hoci je takmer úplne zamračené. Stačí im vidieť, podobne ako včelám, maličký kúsok modrej oblohy.

Prečo vtáky potrebujú na orientáciu až toľké množstvo navigačných pomôcok, zostáva pre bádateľov zatiaľ nevylúštenou záhadou. Migrujúce operence sa však najviac spoliehajú na magnetické pole Zeme, ktorého vnímanie je základnou vrodenou vlastnosťou. Ostatné pomôcky slúžiace na orientáciu v teréne – Slnko, hviezdy – sú akási záloha, ak by najdôležitejší navigačný systém sklamal. Občasné narušenia a výkyvy magnetického poľa môžu totiž nadobudnúť také rozmery, že popletú orientačný zmysel aj tých najskúsenejších operencov. Dnes, keď človek enormným tempom zamoruje prostredie elektromagnetickým smogom, môže táto skutočnosť znamenať pre vtáky vyradenie hlavnej navigácie.

Vtáčí migranti potrebujú vnútorný kompas, na ktorý sa môžu stopercentne spoľahnúť. Akýsi autopilot ich musí navigovať s neuveriteľnou minútovou presnosťou letového kurzu. Keby sa ich letová dráha vychýlila čo i len o maličký uhol, nemuseli by správne trafiť na hniezdisko alebo zimovisko.

Závisí od poveternostných podmienok, ktorým sú operence vystavené počas migrácie, od dĺžky odpočinkových prestávok a od letových schopností vtákov. Jesenný ťah na zimoviská je pomalší než jarný, keď sa operence do hniezdisk vracajú. Na jar sa ponáhľajú a cestu si skracujú, aby dorazili čo najskôr a obsadili čo najvhodnejšie teritóriá. Oneskorencom sa ujde už len také územie, o ktoré nemal záujem žiadny iný pár.

Vtáky migrujú obyčajne pomerne nízko, 50 až 200 metrov nad zemou. Výška, v ktorej putujú migračnou trasou, závisí od viditeľnosti aj orografických pomerov daného miesta. Počas jasného počasia, keď je viditeľnosť veľmi dobrá, migrujú vo vyšších výškach, pri nízkej oblačnosti alebo v hmlistom počasí lietajú nízko nad zemou. Pri prekonávaní vysokých pohorí musia vtáky často vystúpiť do výšok až okolo 10-tisíc metrov nad morom.

Časy, keď sa vtáky presúvajú do zimovísk či hniezdisk, sú pri jednotlivých druhoch rôzne. Dravé vtáky sa sťahujú výlučne počas dňa. Drvivá väčšina vrabcotvarých – spevavcov –, okrem havranov, kaviek a peníc, migruje v nočných hodinách. Mnohé druhy sa však sťahujú počas dňa aj v noci. Nočná migrácia trvá šesť až osem hodín, denná je o niečo kratšia, pretože býva prerušovaná zastávkami na kŕmenie. Vtáky neletia do cieľovej destinácie takzvane na jeden dych, ale trasu absolvujú v etapách. Niekedy uletia za deň len sto kilometrov, inokedy aj päťsto.

Každému operencovi vystavila príroda „vstupné víza“, ktoré má uložené v genetickej informácii. Stály vták ma vo svojom víze zaznamenanú len jednu informáciu, a to o trvalom pobyte v mieste rodiska, zatiaľ čo vízum sťahovavého operenca obsahuje viac informácií. Je v ňom určené územie, v ktorom má dovolené zakladať potomstvo alebo kde smie zimovať. Rovnako je v ňom predurčený čas, koľko sa smie na hniezdisku či zimovisku zdržiavať. Je tam aj termín odobratia sa zo zimoviska a naopak. Nechýba smer ťahu, ktorý operence oprávňuje prelietať čo najkratšou trasou a plynulo bez zbytočného zdržiavania územiami medzi rodiskom a zimoviskom.