Svetová rarita v kopcoch nad Žarnovicou: Nikde inde nemajú toľko vtáčích búdok ako tu! FOTO

Ako si všimli kolegovia z týždenníka Život, už na prvý pohľad to v Malej Lehote žije. Niekoľkokrát som počas ciest Slovenskom prechádzal okolo. Dedina ma zaujala, lebo v nej bol vždy nejaký pohyb. Aj teraz, keď som prišiel za unikátnymi vtáčími búdkami, som našiel starostu Dušana Pacalaja pracovať na bagri medzi školou a obecným úradom.

„Dedina žije v rámci možností,“ vysvetľuje starosta. „Niektoré zámery sa snažíme realizovať aj vo vlastnej réžii. Centrum obce je v nadmorskej výške 620 metrov. Sme horská obec, ktorá sa rozprestiera na 23 štvorcových kilometroch a je zložená zo 17 štálov. Štál je odvodený od nemeckého označenia stajne. Ľudia, ktorí sem prišli spočiatku ťažiť drevo, si najprv stavali stajne pre hospodárske zvieratá a až potom mysleli na seba. Sme tu na prieniku troch pohorí, Pohronského Inovca, Vtáčnika a Tribeča.

Malá Lehota má 830 obyvateľov. „V roku 1861 ich bolo 1805,“ zdôrazňuje prvý muž obce. „V súčasnosti máme približne 630 popisných čísiel domov. Viac ako polovicu obývajú chatári. Janko Šranko je jedným z chatárov, ktorý prišiel a začal byť aktívny. To je jedinečné. Prichádza s nápadmi, ako obec zviditeľniť a dostať ju do povedomia ľudí,“ hovorí uznanlivo.

Dedina je okrem vtáčích búdok povestná stretnutím Zetor 25 cup. Preteky historických traktorov Zetor 25 každoročne pritiahnu aspoň tridsiatich majiteľov nielen zo Slovenska. Raz sa prihlásil aj jeden Fín, ktorý nakoniec neprišiel. Tieto traktory z Československa putovali na export najmä do Škandinávie, kde ich slúžilo vyše štvrť milióna kusov. „Zetor 25 cup navštevuje približne štyritisíc ľudí. Sú s ním spojené sprievodné programy. To nás priviedlo k nápadu zrealizovať myšlienku Janka Šranka zorganizovať súťaž o naj búdku Slovenska.“

V prvom ročníku prišlo sto búdok a v tomto roku počas druhého ročníka ich už bolo stošesťdesiat. Nasledovalo vytvorenie búdkového stromu a búdkového chodníka lásky. „Pod pojmom láska si pri tom môžeme predstaviť čokoľvek. Nielen vzťah dvoch ľudí, ale aj lásku k prírode. Čo si kto vyberie, môže mať.“

V jeden krásny deň umiestnili na búdkový strom a búdkový chodník lásky 130 domčekov pre vtáčiky. Vytvorili ich ľudia z celého Slovenska. Poslali ich poštou. Komisia vyhlásila naj búdky Slovenska. Niektoré sú doslova umelecké diela. Tie zatiaľ na stromy nevešali, ale sú odložené na obecnom úrade. „Snažíme sa im nájsť miesto. Ostatné sú umiestnené v prírode. Týmto sa snažíme nielen zviditeľňovať, ale aj pomáhať prírode a našej vzácnej faune a flóre. Tu u nás žijú aj ojedinelé a zákonom chránené druhy vtákov.“

Mimochodom, v Malej Lehote je každoročne najstarší gajdošský festival Gajdošské fašiangy, na ktorom sa schádzajú gajdoši z celého sveta. V národnom zozname UNESCO je zapísaná miestna fašiangová obchôdzka s palicovým tancom. V Malej Lehote to naozaj žije. Všetky podujatia sú zvyčajne so zahraničnou účasťou. Istý čas prichádzal na gajdošské stretnutie aj muzikant z Japonska. Zaujímavé sú aj stretnutia chatárov a heligónkárov a ďalšie podujatia, ktoré už však nie sú také vzácne.

Starosta, rodák z Malej Lehoty, Dušan Pacalaj prišiel na obecný úrad po 35 rokoch života v Českej republike, kde podnikal. „Moju niekdajšiu firmu zožral kovid. Boli sme jedným z najväčších dodávateľov servisnej techniky pre autoservisy.“

Janko Šranko má internetový obchod so spodnou bielizňou a kopu nápadov. Jeho vzťah k vtákom sa náhle zmenil po prvej nepeknej skúsenosti. „Keď som mal desať rokov, ukradol som otcovi vzduchovku a zastrelil som dve sýkorky. Celý život ma to trápi. Keď sme nikomu život nedali, tak ho ani nemáme nikomu nikdy brať.“

Rodák z Babindolu v súčasnosti býva v Klasove pri Nitre. V Malej Lehote je aktívny chalupár. „Už v Babindole som podnikal výpravy za vtáčikmi do lesa, kam ma rodičia nepúšťali. Musel som povedať, že idem iba do nášho vinohradu. Babka ma pustila a ja som bežal do lesa, aby mi časovo vyšlo dostať sa ešte o dva kilometre za vinohrad. Vtáky ma bavia od detstva. Celý les som mal zmapovaný, čo kde hniezdi a lieta,“ priznáva sa.

„Láska k vtákom na mňa prišla ešte pred tým, ako som zastrelil sýkorky. To som mohol mať osem. Nejaký poľovník postrelil do krídla havrana. Dal som ho do klietky a choval som ho, kým to šlo. Keď mi zomrel, povedal som si, že prírode musím pomáhať. To vo mne zostalo. Chcel som byť veterinár, ale osud mi doprial iné. Som študovaný elektrikár. Prišla rodina a ja som si ju užíval aj s pracovnými cestami po svete.“

Cestoval aj k strýkovi Adamcovi do Česka, ktorý spomínal aj Malú Lehotu. „Vraj som tu kdesi raz aj spal. Strýko v Malej Lehote chodieval do základnej školy. Jeden zo sedemnástich štálov sa volá Adamcov. Strýko bol tiež za mojou láskou k prírode. Rodičia mi kupovali fotoaparáty, búdky, voliéry. Strýko mal tiež voliéry, takže sme si mohli vymieňať skúsenosti.“

Janko s rodinou túžili po chate. „Raz mi syn zavolal, že sa mám ísť pozrieť do Malej Lehoty, že tam by sa mi páčilo. Hovoril som mu, že som videl Veľkú Lehotu a tá sa mi z cesty nepáči. Presviedčal ma, že mám ísť do Malej, že tá je úplne iná. Mal pravdu. Je to tu malebná Malá Lehota. Komu poviem, že Malá Lehota, ten hneď ožije. Hneď som si to tu zamiloval a viem, že sem patrím. Až potom som si s dedinou spojil strýka Adamca… Osud to chcel, aby som sem prišiel,“ dodáva.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane >>>

Janko fotografuje odmala najmä krajinky. Ušli sa mu aj vážne ocenenia z medzinárodných súťaží. „Skúšal som ekologický projekt, ktorý mi nevyšiel. Založil som preň občianske združenie Malá Lehota Biele More a potreboval som ho nejako udržať. Biele More je naša rodinná firma, z ktorej si zatiaľ všetko dotujeme. Nejdeme do Tatier na dovolenky, ale platíme si organizovanie búdkovej súťaže. Možno sa nám raz ujde aj nejaký grant,“ kýva hlavou v očakávaní.

Ani nevie, ako mu napadlo zorganizovať akciu o najkrajšie vtáčie búdky. „Bolo ich tu dosť, ale na mnohých miestach mi chýbali. Najmä zahraniční návštevníci ich vedia oceniť. Povedia si, že ľudia, ktorí vešajú vtáčikom domčeky, musia byť na úrovni a dobrí. Búdky motivujú ľudí. Mám s tým kopu vlastných skúseností. Niekedy si ich aj staviam, väčšinou ich kupujem a sám dotváram a domaľovávam. Keď budem mať viac času, začnem ich vyrábať.“ Dobrovoľný strážca prírody robí všetko pre prírodu a jej zachovanie pre budúce generácie.

Súťaž o naj búdku sa zrodila v hlave Janka Šranka. „Neviem o tom, že by bola niekde inde vo svete. Nemal som ju odkiaľ odkopírovať. Motivujeme ľudí v stavaní búdok, ktoré nám pošlú. Tie zostanú majetkom nášho združenia. My potom pre ne spolu so strážcami prírody hľadáme využitie,“ vysvetľuje. „Hľadáme búdkových kuriérov, ktorí cestujú na pekné miesta v prírode po celom svete, aby sme im pribalili do batožiny vhodnú búdku, ktorú tam zavesia a odfotografujú. Nech máme ďalší bod na mape.“

Búdky majú špecifické rozmery a veľkosti otvorov pre rôzne druhy vtákov. „Človek musí aspoň predpokladať, pre koho a kam zavesiť búdku. Tu v Malej Lehote takto chceme ubytovať výrika, aby sme mohli mapovať jeho výskyt. Búdky s menšími otvormi sú pre sýkorky a tie, v ktorých nič nezahniezdi, sú skvelým priestorom pre hmyz, ktorý je v kolobehu života vtákov kľúčový. Možno si v nich nájde domov nejaký plch alebo sa v ňom ukryjú vtáky počas sychravého a mrazivého počasia. Netreba sa báť. Búdky počas zimy vtákov doslova zachraňujú,“ zdôrazňuje. Súťaž o naj búdku Slovenska má niekoľko rôznych kategórií. „Dôležité je, aby sme ľudí inšpirovali.“

Ešteže máme takého Janka. Vešanie búdok ho mohlo stáť život. Pred časom sme boli spolu s ďalšími fotografmi a vtáčkarmi na malej expedícii v Čiernej Hore. V Bosne v kopcoch za Sarajevom sme si urobili malú prestávku. Janko videl pekný dominantný strom hore na lúke a hneď sa k nemu aj s búdkou rozbehol. Nevšimol si výstražné cedule: Pozor míny! Kričali sme na neho, nech sa vráti, ale vo vytržení nás nevnímal. Jedna z jeho búdok visí nad mínami z vojny v bývalej Juhoslávii.