FEJTÓN | Záhradkárske povzdychnutia: Pravý záhradník

Ak mu však pochválite ten červený kríček, ktorý tak utešene kvitne, zmäkne. Ochotne vám porozpráva, že ten kríček je myrta krepová. Vymenil ju za figovník, doslovne, nie obrazne. Prišiel mu taký svíbik, ktorý mal chuť tomu chlapíkovi z Piešťan omlátiť o hlavu, no potom sa začal boj. Použil svoj tajný záhradný substrát, presadil prútik do kvetináča a myrtičke našiel to najlepšie miesto. Rok sa s ňou takto piplal. Cez leto stačí raz zabudnúť a nešťastie je na svete, navždy vám odíde na miesto, kde jej lepšie nebude.

Na dovolenku išli podľa toho, kedy mal brat čas, aby im prišiel polievať záhradu. Odrazu stíši hlas a zašepká, že žena o tom nesmie vedieť. Doteraz má na neho ťažké srdce za ten Balaton namiesto Sardínie. „Inak sa nedalo,“ dodá na vysvetlenie a s úsmevom ukáže na rozkvitnutý červený krík. Na zimu myrtičku zabaľoval lepšie ako vlastnú ročnú dcéru do perinky. „Viete, ona je háklivá aj na mrazivé prefúknutie.“ Teraz netušíte, o kom vlastne hovorí, o dcére alebo rastline? „Tvrdia, že vydrží aj mínus pätnásť, no ja si myslím, že ona je taká citlivka, že toto by nezvládla.“

Chápavo prikyvujete hlavou, stále je to ten krík, zároveň si predstavujete jeho úbohé deti, aké naobliekané musia chodiť do školy. „Zimu sme však prežili,“ dodá. Vy sa vtedy v duchu chytíte za hlavu, on používa my na rastliny. Začnete ľutovať jeho manželku. Ak povie, my sme sa prvýkrát uvideli, aj vlastná manželka bude zrejme na pochybách, či je reč o nej alebo o exotickej rastlinke. A ako sa bude cítiť manželka, keď na ňu zdrobneninu nepoužije? Dá sa žiarliť na rastlinu?

Záhradníkova tvár pri rozprávaní zružovela, v očiach mu blčí oheň a vy k nemu odrazu pocítite rešpekt. Kedy ste sa vy s takouto vášňou niečomu naposledy venovali? Nájdete odvahu a spýtate sa na tú hlinu a substrát. Už vás považuje za svojho. Pozrie sa pod nohy, špičkou po nej dupne a povie: „To je hlina. Ak je ílovítá, je zle, v betóne toho veľa nevyrastie. Rovnaká katastrofa je príliš piesočná, tá neudrží vodu.“

„A naozaj nie sú žiadne rastliny vhodné do ílu?“

Zahradník sa zamyslí. „Sú,“ prizná neochotne. „Potom to však už nebude zábava. Ak si namiešate správny substrát, aj v íle môžete pestovať trebárs túto tenzičku.“

Dívate sa na zúbožený kríček a nerozumiete tomu nadšeniu a námahe.

„Hortenzia pílovitá,“ pridáva a tvári sa, že by ste mali rozumieť. Nepomohlo to, no zatvárite sa primerane uveličene. „Keď som ju prvýkrát uvidel. Veď viete.“ Domyslíte si, že stále to nie je manželka. „Ona sa vám nad tou zemou akoby vznášala. Veď viete, ako to myslím.“ Ozaj to nie je manželka? „Navyše má úplne zvláštne kvety, úplne iné ako obyčajné hortenzie. Nádherne modré. Keď to zbabrete, budú ružové a čaro je fuč. A na to musíte mať kyslý substrát, bez rašeliny to nepôjde. Dala mi zabrať. Nájsť jej správny polotieň bola fuška.“

Spýtať sa, aký je správny polotieň, si netrúfate, tak sa len spýtate: „Tie hortenzie, ktoré majú ostatní v záhradách, sú zlé? Mne sa zdá, že rastú celkom pekne.“

Prekolú vás dvoje nahnevané oči. „Hortenzia metlinatá je na priame slnko a nie je háklivá ani na obyčajnú zem. Spraví aj parádu, no... Nie je z nej taká ozajstná radosť ako z tejto krásky.“

Dívate sa na ten smutný malý kríček, o ktorom sa vedú nadšené reči. Nemôžete sa priznať k svojim pochybnostiam. „Kvitla namodro?“ snažíte sa zachrániť situáciu.

„Nekvitla ešte vôbec,“ odpovie sucho.