Za prapôvodcov izbových rastlín by sme mohli považovať staré civilizácie Egypta, Indie a Číny. Tí však v hlinených črepníkoch pestovali rastliny skôr na nádvoriach a vo vonkajších priestoroch.
Priekopníkmi v pestovaní rastlín v črepníkoch boli aj Japonci, ktorí dávali prednosť hlavne miniatúrnym stromom, bonsajom. Gréci a Rimania obľubovali črepníkové pestovanie vavrínovcov.
Od nádvorí cez zimné záhrady
Postupom času sa od starovekých civilizácií črepníkové pestovanie dostalo až do Anglicka, kde v 17. storočí začalo pestovanie rastlín v skleníkoch a zimných záhradách. Ľudí k tomu podnietil aj autor knihy Rajská záhrada (The Garden of Eden), ktorá bola publikovaná v roku 1652. Práve v nej poľnohospodár Hugh Plat popísal výstavbu skleníkov a zimných záhrad a tiež možnosti pestovania rastlín v takýchto podmienkach.
Keď v roku 1492 zakotvil Kolumbus pri brehoch Kuby, do Európy zrazu začali prichádzať na lodiach rastliny z Ameriky. Exotické rastliny však privážali zo svojich ciest aj iní moreplavci. Boli predmetom vzácnych darov kráľovským dvorom.
Obľúbenci viktoriánskej doby
To boli však len začiatky. Izbové rastliny sa stali obľúbenými až v druhej polovici 19. storočia. Cieľom umiestňovania rastlín v interiéroch bolo rozjasniť haly a paláce počas dlhých sychravých zím v Anglicku. Medzi najobľúbenejšie rastliny, ktoré sa vo viktoriánskej dobe pestovali vo vnútri, patrili:
- Aspidistra elatior
- Nefrolepka vznešená (Nephrolepis exaltata)
- Papraď (Asplenium nidus)
- Brečtan popínavý (Hedera helix)
- Chamédorea úhľadná (Chamaedorea elegans)
Vo všeobecnosti platilo, že obľúbené boli tie rastliny, ktorým sa darilo. Podmienky pre pestovanie exotických rastlín v tom čase v anglických sídlach neboli príliš priaznivé, hlavne čo sa slnečného žiarenia týka. Rovnako bola v miestnostiach vysoká vlhkosť a prievan. Všetky vyššie vymenovaným druhom boli takéto podmienky blízke, preto sa im darilo.
Podľa vzoru viktoriánskej doby sa s architektonickými reformami, väčšími oknami a svetlejšími miestnosťami začalo v interiéroch dariť aj ďalším rastlinám, ktoré vyžadovali odlišné podmienky. Práve preto si ich postupne obľubovali aj nižšie vrstvy mimo kráľovského dvora.
Rozmach prišiel po vojne
Práve vojna bola akýmsi míľnikom, po ktorom sa izbové rastliny opäť tešili veľkej obľube. Už v 60. rokoch sa k rastlinám prikladali štítky, ktoré informovali zákazníkov o spôsobe pestovania a o nárokoch jednotlivých druhov rastlín. V 70. rokoch boli záhradné centrá už na každom kroku. Obľúbené boli filodendrony, paprade, syngóniá, fikusy, tradeskancie, lampášiky, šeflery, piley, svokrine jazyky, ale aj dnes už menej známe kvitnúce rastliny rodu Gibasis.
V 80. rokoch prestalo byť moderné pestovať množstvo rastlín. Tie nahradila jedna či dve rastliny väčších rozmerov, napríklad juka či fikus alebo monstera, ktorá bola povinnou súčasťou každej obývačky. V 90. rokoch mnoho domácností vymenilo, žiaľ, živé rastliny za umelé. V niektorých bytoch sa však zachovali nenáročnejšie rastliny ako potosovce, draceny či orchidey.
Na prelome tisícročia bol obrovský boom s takzvanými lucky bamboo, čiže s bambusmi šťastia. V skutočnosti však išlo o dracenu. Podobne obľúbené sa stali aj kaktusy. Posledný boom prišiel s príchodom sociálnych sietí a Instagramu, na ktorom sa začal čoraz častejšie objavovať takzvaný urban jungle štýl a tiež sa čoraz viac začalo dbať na udržateľné spôsoby života, ku ktorým rastliny a izbové rastliny neodmysliteľne patria.
